skok o tyci, manzel, hornbach, obi, pohlaha,

Prečo je dôležité ovládať skok o tyči

Návštevy: 640

Prečo je dôležité zvládnuť skok o tyči

Pôvodný názov tejto poviedky znel „skok na tyči“, ale to mi akosi nesedelo, však tí pretekári tuším nebalansujú na vrchu tej tyče. Tak som googlila správny výraz, a ono je to vraj skok o žrdi, ale kto už má doma žrď. Tyč – aspoň od mopu, sa už nájde skôr.

Vysvetlím, o čo ide.

Manžel sa pred pár týždňami rozhodol, že je potrebné vymeniť časť plávajúcej podlahy v chodbe za novú a pri tej príležitosti, aj vyliať betón pod tým, nivelačným roztokom – takou pomaly tuhnúcou betónu podobnou masou.

 

Veľmi som tieto jeho aktivity nevnímala, tak na štvrť ucha (finišovanie niektorých vecí v práci), a na otázky ohľadom organizácie onej aktivity som reagovala bezmyšlienkovým prikyvovaním.

Keby som bola bývala venovala tejto téme pozornosti viac, mohla som si ušetriť kopec starostí.

V inkriminovaný deň som sedela za pc, makala o stodvadsať, lebo za cca 2 hodiny som musela byť v práci a nechala manžela, aby:

     A. vylial priestor cca 1,20 x 1,50 tou lepkavou blbosťou

     B. opustil byt za účelom dokúpenia vecí na prerábku, ergo za účelom zašitia sa do mekky každého chlapa – Hornbachu alebo Baumaxu, kde plánoval stráviť nádherný poldeň premýšľaním nad tým, akú vŕtačku alebo šróbik ešte čírou náhodou nevlastníme.

Toto všetko som vnímala, ako už bolo spomenuté, veľmi, veľmi okrajovo.

Kým nenastal čas, aby som sa vybrala do práce, t. j. minimálne sa prezliekla z teplákov do niečoho použiteľnejšieho (keďže nevlastním Versace tepláky, v ktorých by sa možno, v čase núdze, ísť medzi ľudí dalo).

A ako už tušíte, tu nastal problém. Manžel mi vyliatím podlahy zablokoval prístup ako do spálne, kde mám skriňu, tak aj von z bytu. Pre neho s výškou 1,84 prekročiť cca 1,50 nie je problém ale skúste to, keď máte 1,54 a nožičky ako Napoleón.

Možností som nemala veľa:

     - bývame síce na prízemí, ale zvýšenom, t. j. von oknom tak ľahko nevyleziem – a stále som v teplákoch;

     - volať manželovi, nech ma príde preniesť v náručí, je úplne zbytočné, lebo by to aj tak nestihol a ako ho poznám, iba by mi nervózne vysvetlil, že vylial tej podlahy iba kúsok, tak nech nevymýšľam a ráčim to preskočiť;

     - zavolať do práce, že sa dnes nedostavím preto, lebo ma manžel zalial v byte, a to sa mi fakt zdala stupídna výhovorka.

Tak som sa, ako žena činu, rozhodla.

Preskočím to.

Do spálne som preskočila s rozbehom a skončila pri doskoku na posteli, smerom naspäť na pomerne mäkkom koberci. Nech žijú mini panelákové byty!

Horšie to bolo s dostaním sa von. Tyčou od metly som si otvorila dvere od bytu, ale bolo mi jasné, že aj s poriadnym rozbehom z chodby to bude len tak, tak. Vtedy som si spomenula na telocvikárku zo strednej (ktorú som chúďatko naozaj neznášala), a ktorá nás na atletike stále nútila niekam skákať, či niečo preskakovať. Tušila, na čo nám to bude dobré. Keby som skok o žrdi ovládala, tak ten odchod z bytu elegantne zvládnem.

Takto som sa rozbehla, polovicou topánky som skočila do toho maglajzu (regulérny prešlap), odrazila sa a neelegantným skokom dopadla na všetky štyri pred svoju susedu od naproti, ktorá práve vyšla z bytu a len vytreštila oči.

Sú veci, ktoré sa ťažko vysvetľujú.

Ale do práce som došla. So špinavou topánkou, krívajúc (kvôli udretému kolenu), ale došla.

A vraj sa my Slováci nevieme kvôli práci zabiť.