Dá sa to prežiť

Zrazu sa mi čosi kdesi zobrazilo niekde na webe toto slovo staycation (dovolenka doma). Teeeeda, to je zase raz novinka. Naše matky a otcovia tak trávili väčšinu svojich dovolenkových dní a my objavujeme Ameriku. Ale doba je ťažká, priam zúfalá a taká si žiada zúfalé činy, napríklad národ znovu objavil pečenie chleba, vyrábanie domácich cestovín, džemov, však aj nakupovať sa dá už v teplákoch, tak nám k šťastiu nič nechýba. Snáď aj tú dovolenku na Slovensku zvládneme.

Inak, medzi nami dievčatami, ja som si to slovo pôvodne zle preložila, myslela som si, že je to taký fajn výraz, ako že je konečne možné ostať chvíľu sedieť doma na gauči bez výčitiek svedomia, že je vonku pekne a bolo by teda naozaj potrebné nasledovať všeobecný trend a ísť na bicykel, túru, prechádzku, nordic walking, korčule, len pre milosť nie DOMA, lebo to je vrchol trápnosti.

Zistila som, že nie, to je vraj homecation. Takže žiadne váľanie sa na gauči a čumenie do telky. Naopak. Hor sa do hôr, objavovať krásy Slovenska.

Do Tatier, Fatry a Raja sa nám kvôli predpokladaným návalom turistiky chtivých návštevníkov nechcelo, tak vyvstala otázka, kde by asi tak nikto nebol. A ako náš Veľký vodca raz povedal, na východe nič nie je, z čoho sme logicky odvodili, že hádam aj nikto, takže hor sa tým smerom ... a skončili sme na východe stredného Slovenska, na Muránskej planine.

Konkrétne na túre z Tisovca na Hradovú.

V Tisovci sme zaparkovali absolútne bravúrne priamo pri námestí, kde bolo voľných miest habadej. Tam aj začína turistická značka, jediní turisti široko ďaleko som bola ja s manželom. Takže v tomto cieľ splnený.

Keď sme z kufra vytiahli aj turistické palice a prezuli sa do topánok hodných alpských vrcholov, upútali sme záujem miestnych. Teda dvoch pivko popíjajúcich deduškov, ktorí sa na nás milo usmiali a asi premýšľali, či sa na nás začať rehotať už teraz alebo až o chvíľu.

Cesta je dobra značená a priama, ale ako všetci od Dobšinského vieme, taká je cesta do pekla. Však sme si aj užili svoje.

Stúpanie do kopca po vyhliadku, to bolo ok. Cesta vyšlapaná, miestnymi asi aj hojne navštevovaná. Odtiaľ na Hradovú. Tam nám začalo byť podozrivé, že les je hustý, miestami bolo chodník viac tušiť ako vidieť, ale neodradilo nás to. Predovšetkým z toho dôvodu, že však čo sme nejaké béčka, aby sme sa tam nepresekali?

Zrazu sa pred nami objavila malá tabuľka ohlasujúca „Nebezpečný úsek“ (na obrázku už fotka na konci úseku). Neviem ako vy, ale ja odchovaná slovenskými cestami, kde je nebezpečný výtlk označený mini ohrádkou s kuželíkmi, ktoré si všimnete, až keď sa v dotyčnej jame takmer nachádzate predkom auta, som tabuľku zhodnotila slovami: „To asi myslia túto cestičku, ktorá ide blízko popri tejto skale.“, lebo hneď vedľa bol zráz dole.

Keďže na tabuľke nebolo ani slovo o tom, aký dlhý oný neblahý úsek má byť, považovala som ho za krátky a statočne šliapala ďalej.

Zrazu pred nami skala vysoká asi 4 metre a farebná značka na jej vrchole. Matne som sa rozpomenula, že keď sme trasu študovali, tak na jednom blogu som čítala, že časť cesty je zabezpečená reťazami, takže toto bude asi ono. Ten krátky úsek so skalami a reťazami.

Nejako som sa s pomocou manžela na tú skalu vyšplhala, aby som hore zistila, že ono takýchto skál je predo mnou ešte asi zo šesť. Manžel to skúseným okom zhodnotil a opýtal sa ma, či sa nechcem vrátiť. Aby sme sa tomu preliezaniu vyhli.

Tak som mu vysvetlila, že toto bude už určite posledné ťažšie miesto, a že ďalej už pomocné reťaze musia byť, veď JA som to predsa NIEKDE čítala.

S pomocou manžela som skalu zliezla - teda skôr som na neho z polovice skaly spadla – lebo som svojimi krátkymi nožičkami na miesta vhodné na stupy vôbec nedočahovala. Na ďalšiu skalu smerom nahor ma tiež nejako so zaťatými zubami vytiahol a tam na nej som zažila šok. Rozhliadnuc sa po nádhernom okolí som zistila, že ono je toho preliezania, zliezania a obkračovania oveľa viac, ako som si myslela a skala hore úzka, perfektné zrázy po oboch stranách ... a moje očakávané REŤAZE nikde.

To mi už nebolo všetko jedno. Poblednutá som premýšľala, ako ja to tu pre milosť všetko zvládnem. Problém bol v tom, že ani cesta naspäť už nepripadla tak úplne do úvahy, lebo mi bolo jasné, že s mojou nulovou lezeckou kondičkou sa ja na tie skaly v žiadnom prípade bez pomoci nevyšplhám.

Chvíľu som premýšľala, či nepočkám na nejakého sexy záchranára, ale keď sa rozhodnete ísť niekam, kde nikto nie je, tak sa budete čudovať, ale ono tam naozaj nikto nie je.

Druhá alternatíva – že ja tu v kľude umriem – mi vzhľadom na dve deti pripadala veľmi sebecká, aj keď lákavá. A ešte predstava, že kto mi tu do takejto výšky bude nosiť na hrob kvety, teda nikto, ma definitívne utvrdila v rozhodnutí, že naspäť cesta nemožná, vpred sa ísť musí.

So stiahnutým žalúdkom a s výdatnou pomocou manžela, ktorý ma miestami ťahal, miestami mi dával rabaka, miestami ma chytal – však čo už mu iného ostávalo, však v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelí, som postupovala ďalej. Možno už miestami aj dúfal, že to rozdelenie nebude snáď tak dlho trvať, lebo ja, keď som v strese, prestávam spolupracovať a čakám, kto ma zachráni. A ako som už bola bývala spomenula vyššie, záchrana nikde.

Zliezla som to. S nohami ako kozľa. Nie, nemám ich také krivé, ale tak sa mi triasli. Nadávajúc na toho blbca, čo na tej varovnej tabuľke jasne nevyznačil, o aký dlhý úsek ide, resp. na toho druhého blbca, ktorý v blogu písal, že sú tam reťaze. Evidentne mi nebolo až tak zle, keď som zvládala ešte aj nadávať.

V Tisovci, späť v civilizácii, som sa rozhliadla po miestnych a hovorím: „Teda, tu musia žiť iní športovci, čo toto dávajú v rámci nedeľných výletov.“

Aj keď cestička cez les zakopaná a riadne zalesnená bola aj smerom naspäť.

Dovolenka na Slovensku – adrenalín na dosah ruky. Dám si ten slogan patentovať.