Dá sa to prežiť

Boli sme nedávno s manželom na výlete v Novém Městě nad Metují.

Neďaleko odtiaľ – na Morave – sme sa zbavovali dcéry, tak sme si ešte kúsok zašli. Malebné mestečko s krásnym okolím, dobrou zámockou reštikou a zámkom so zaujímavým osudom.

Nocovali sme samozrejme na tom zámku.

Keďže bolo mimo sezóny, privítal nás jediný mládenec s plachým pohľadom a tichým hláskom, následne nám išiel ukázať izby.

Popri odovzdaní kľúčov nám povedal, či nám vyhovujú raňajky na ôsmu, lebo prehliadku zámku máme na deviatu, ale ak chceme, môže byť aj neskôr, ale iná dvojica hostí by radšej uvítala tú deviatu hodinu. Vstávame zavčasu, tak sme prikývli.

 

Akýkoľvek ďalší kontakt tohto mládenca so mnou bol už len číry stres – pre neho.

Ja:  „Prosím Vás, tie raňajky sa budú podávať kde?“

Mládenec vytreštil tie svoje kukadlá ešte viac:

Manžel pohotovo zareagoval:

Vrhla som na manžela zúrivý pohľad, že však ja sa kurnik šopa viem o seba postarať aj sama (väčšinou ... občas ... dosť často) a prekladateľa nepotrebujem, a nech sa mládenec snaží. Snaží rozumieť reči svojich bývalých bratov. A nech sa učí. Však nejaký Slovák im tam snáď občas zavíta.

Manžel, ktorý má predkov českých, tento môj názor nezdieľa. V Čechách, na Morave (a keby sa dalo aj v Sliezsku) prepína často do češtiny a jazykovú bariéru búra tým, že tvrdí, že v ktorej krajine si, takým jazykom máš kvákať. Veď hej, ale mne je to tak ľúto, keď mi mladí v ČR nerozumejú - plus som učiteľka, pedagogické pôsobenie na okolie mám v popise práce – či už to okolie chce alebo nie – tak čo.

Na prehliadku sme došli o minútu deväť, už na nás čakal sprievodca-mládenec aj s manželským párom tak približne v našom veku. Milo pozdravil a povedal, že ak budeme mať akékoľvek otázky, je nám k dispozícii.

Super.

Prehliadka bola fajn, mládenec sa snažil, ale čoskoro som pochopila, že ľutuje, že je nás tak málo, lebo nemá pred mnou kam ujsť.

Ja:  „Prosím Vás, to pod oknami je podlahové kúrenie? (zámok bol začiatkom minulého storočia moderne zrekonštruovaný)"

Mládenec:  „Hmmm, ja nevím, to asi nebude ono, ja si myslím, že je to podlahové topení.“

Manžel sa mi za chrbtom rehoce, lebo som mu zakázala sa do môjho výchovno-vzdelávacieho procesu montovať.

Prezerám si zbierku dámskych časopisov z tých čias, zaujala ma reklama na prostriedky na priberanie – áno, milé dámy, priberanie. Na mládenca sprievodcovského sa už neobraciam, ale hádžem celkovo do pléna našej päťčlennej partie.

Manžel sa zasmial, ale mládenec-sprievodca a ten druhý pán sa na mňa nechápavo pozreli. Tu sa chytila slova druhá najinteligentnejšia žena v miestnosti a s povzdychom dodala:

Vďačne som sa na ňu usmiala. 

Už chápem, prečo nám naši bývalí českí bratia nerozumejú. Sú z nás v strese. Hlavne z drzých Sloveniek.