deti, škola, štúdium, profesor, šprt, univerzita, slovenčina

Škola základ života alebo Cesta do hlubin študákovy duše

Návštevy: 685

Kde bolo tam bolo, v jednej malej krajine, v jednej malej dedine, na jednej malej škole padlo raz rozhodnutie, že začnem znova študovať...teda že si ako učiteľ doplním svoje dve aprobácie o tretiu, o slovenčinu.

Tento predmet som mala na strednej rada, hlavne literatúru, bola som triedna šprtka, písať a čítať som ešte nezabudla, tak hurá na to.

Moje nadšenie podporili aj deti, ktoré ma okamžite začali zásobovať radami, kde a s kým mám sedieť, aby ma učiteľ nevidel pri odpisovaní a ako si napísať najlepší ťahák, ako si z netu stiahnuť hotové seminárky

 

... a vraj dnešné deti nie sú kreatívne.

Prvá hodina bola v jednu našťastie upršanú sobotu koncom septembra, tak som si zbalila zošit, pero, desiatu a vybrala sa do školy. Ignorujúc rady detí, posadila som sa do prvej lavice, však aby som dobre videla, na stôl položila pero, zošit a poobzerala som sa hrdo okolo, akože „Mrkajte všetci na tú prípravu“.

A to som nemala robiť. Za mnou sedeli spoluštudenti, ktorí okolo seba mali rozložené zošity dva, dokonca aj tri (keby sme jeden vypísali), perá zo tri (však čo keby jedno prestalo písať), fixky, pastelky, zvýrazňovače (aby bol poriadok v poznámkach) a tí ozajstní frajeri dokonca notebook. OK, takže prípravu som trošičku podcenila – božemôj, čo ja budem robiť, keď sa mi vypíše pero???!!!

Pán profesor, s ktorým sme mali prvé stretnutie, bol naozaj skvelý. Rozprával pútavo, k veci, prednášku prešpikovával pikoškami, ktoré uľahčovali zapamätanie si vecí, ALE ...

Tým ALE myslím, že si skrátka sadol a spustil. Hneď sme si všetci začali robiť poznámky odušu spasenú, lebo pán profesor v snahe naučiť nás čo najviac za čo najkratšiu dobu skrátka švihal. Elegantne sa pohupoval na stoličke a rozprával. A my sme písali a písali.

Veľmi rýchlo sa prejavili rozdiely vo veku študentov. Mlaďasi tesne po VŠ stíhali zapisovať všetko ľavou zadnou, ešte sa popri tom aj usmievali, vekovo trošku starší si sem tam urobili pauzu. A štyridsiatnici v dôchodkovom veku (teda aj ja) veľmi rýchlo prišli na to, kde všade dokáže človeka bolieť chrbát, keď sa už dve hodiny nepostavil, ako rýchlo dokáže stŕpnuť ruka, čo je to pichanie v stŕpnutej šiji a na rôzne iné diagnózy.

Prvú prestávku urobil pán profesor asi po 2,5 hodine, mladíckym skokom vyskočil zo stoličky a odišiel von. Aj ja som sa chcela mladíckym skokom postaviť, ale zistila som, že najskôr musím opatrne povystierať nohy aj ruky, rozcvičiť chrbát a potom pomaličky vstať, aby to tam so mnou neseklo.

Ale prežili sme to, aby sme sa následne odplazili domov a zistili, že ono to odsedenie prednášky ani nie je také zlé, lebo oveľa horšie je natlačiť si do tej na učenie odvyknutej hlavy rôzne fakty, lebo však aj skúška z toho všetkého bude.

Keď ma syn videl takto sa trápiť, poľutoval ma a povedal:

„Vidíš, študovať treba, kým je človek mladý (nie že by on sa toho nejako extra držal) ... a aj tak budeš z celej slovenčiny potrebovať iba jednu vec, nový skloňovací vzor HROCH. Jaj, ty nevieš, čo to je? Skloňujem sa podľa toho v Tatroch.“

 

Študujte, kým ste mladí, v starobe vás z toho bude hrozne bolieť chrbát.  smiley </p