Ako som cestovala na Havaj

Návštevy: 290

Po niekoľkých rokoch usilovného šetrenia som sa rozhodla splniť si veľký sen, poletím do nejakej exotiky.

Kamarát, ktorý žije v USA, navrhol Havaj, tak hor sa baliť veci a ide sa na to. Teda, aby som bola presná, pôvodne sa malo ísť do Karibiku, ale objavil sa tam nečakane hurikán. Takže zmena plánu.

Veľmi rada cestujem, aj keď počas cestovania sa moja schopnosť priťahovať trapasy prejavuje tuším najviac. 

Trasa mala byť 8:50 Praha - Amsterdam - 13:00 Minneapolis, tam deň dva u kamaráta a hurááá na ostrovy.

 

Mini problémiky sa začali už v Prahe, kde som trafila zlý terminál. Vy, čo lietate cez Prahu, zadelenie tamojších terminálov samozrejme ovládate, ale pre ostatných krátke vysvetlenie.

Praha ma dva terminály. Na webe majú napísane, že z Terminálu 1 sa lieta do Schengenu, z Terminálu 2 do mimoschengenských krajín. Tak som usúdila, že USA budú asi mimo Schengen. O siedmej ráno som dorazila na letisko, aby som zistila, že na informačnej tabuli je s odletom 8:50 napísaná Moskva a ja som mala taký nejasný pocit, že to je trochu opačným smerom, akým mienim ísť ja. Keďže som komunikatívna, tak som odchytila nejakého pána za okienkom, ktorý vyzeral, že nemá práve čo robiť a opýtala som sa ho viac menej oznamovacím tónom, že asi patrím na Terminal 2. S úsmevom hovoriacim, že však to každý vie, mi povedal, že áno, lebo môj prvý prestup je cez schengenskú krajinu. Pomyslela som si síce, že to mohli mať na webe napísane, ale už som nehrotila situáciu, informáciu som dostala, tak som schmatla kufor a vydala sa na opačnú stranu k Terminalu 2. Ono je to v podstate len 7 minút, ale ide o princíp.

Načas som dorazila k bráne a spôsobne sa posadila medzi tlupu Holanďanov a Američanov. Keď malo začať napalubovanie sa do lietadla (môj preklad boardingu), dorazil medzi nás niekto, kto podľa uniformy vyzeral ako pilot. Spozorneli sme, lebo ten by mal už sedieť v lietadle...asi. Milo a s úsmevom sa predstavil, že je kapitán lietadla, a že nám prišiel povedať, že v Amsterdame leje, a je otvorená iba jedna dráha. Keďže videl množstvo nechápavých pohľadov, s ľadovým kľudom pridal vysvetlenie. Preto sú tam fronty na odlet aj na prílet, a preto sa naše napalubovanie môže začať až za hodinu a pol. Ale že je to úúúplne v poriadku, lebo že mame príležitosť dať si skvelý ale naozaj skvelý drink. Potom kapitán s úsmevom odišiel, asi si dať ten drink.

Super ... bolo mi jasné, že miesto skvelého drinku idem stáť šóru na prebukovanie letenky, a že keď sa dostanem na rad, tak budem musieť statočne čeliť úsmevom od ucha k uchu, ktorým sa vyznačujú všetci zamestnanci leteckých spoločností. Viem, mám to pôsobiť milo a upokojujúco, ale na mňa to má presne opačný efekt.

V tomto duchu prebiehal aj náš rozhovor:

„Dobrý den, jak Vám mohu pomoct?“
„Pozriete mi prosím, ako to vyzerá s mojím prípojom?“
„Jooo, to je Minneapolis. Ale to krásne stíháte.“
„No, krásne ani nie, je tam na prestup iba hodina, ak by sme odleteli len s tým ohláseným meškaním. Plus budem v Minneapolise iba jeden deň, následne letím ďalej a potrebujem batožinu.“
„A kam letíte pak?“
„Havaj.“ 
„Ale my sme vám schopni doručit zavazadla i na Havaj a za těch 100 euro, ktoré dostanete jako kompenzaci, si plavky kopíte.“
 

Tuto náš plodný rozhovor prerušila moja predstava toho, ako sa na Havaji pohybujem 3 dni iba v plavkách, takže som rázne zakročila.

„Ale ja by som radšej predsa ten neskorší let.“
„Tak dobrá, je Vás přehodím na ten o dve hodiny pozdějc ... ale nejde mi to tady vytisknout vaše nová palubní vstupenka. V Amsterdamu pak jděte prosím na Transfer Desk, to bude minutka, oni Vám ji tam vytisknou a je to."
 

Ok, hlavne, že mám šancu normálne priletieť, aj keď s meškaním. V Amsterdame to zvládnem.

Nebudem to s Prahou už dlho naťahovať, samozrejme sme odleteli s meškaním 2 hodiny, lebo aj po napalubovaní nás nechali ešte skoro 40 minút čumieť v lietadle do stropu. Do Amsterdamu som dorazila o 12:55, napalubovanie na nový let o 15:00 bolo už o 13:30, keďže ide o let do USA s miliónom bezpečnostných kontrol.

Hneď som sa vybrala na vyššie spomenutý Transfer Desk. Tam mi pani povedala, že je všetko v poriadku, vidí ma na zozname pasažierov letu, ale že jej žiaľ nejde vytlačiť palubná vstupenka, lebo oni tu riešia iba lety v rámci Európy. Vraj nech si spravím ešte raz elektronicky check-in, najbližšia možnosť je asi 10 min pešo odtiaľto týmto smerom. Dala som to za sedem.

Elektronický check-in sú tie skvelé búdky, ktoré znížili počty zamestnancov letísk a komunikujú výhradne softvérovo. Tí, čo ste čítali text o mojom skvelom vzťahu k elektronike (Ako som sa učila používať tablet), ste už asi v obraze, že to nešlo tak jednoducho. Ale skúsila som to. Po naskenovaní pasu sa objavila informácia, že check-in bol ukončený, a že mám v prípade problémov kontaktovať zamestnancov letiska. O palubnej vstupenke ani slovo. Tak som sa opäť vrátila – za ďalších 7 minút - na Trasfer Desk, aby som im vyjavila túto novinku. Teta vyzerala, že som ju veľmi ale naozaj veľmi sklamala a povedala mi, aký je ďalší postup. Je to veľmi jednoduché. Pôjdem na Terminál E (bola som na B), lebo odtiaľ odlietajú zaoceánske lety, tam je nejaký iný Transfer Desk, kde mi tu palubnú vstupenku vytlačia. Je to tak 20 min cesty.

Keď sa tak nad týmto všetkým zamýšľam teraz, ešteže toto bola moja tretia cesta do USA. Zažiť toto všetko ako prvoletec, tak ma na tom letisku asi švihne.

Predstavte si ma, ako teda frčím k tomu zaoceánskemu transferovému okienku. Medzi nami dievčatami, neverila som tete na prvom transferovom okienku ani slovo, lebo nech mi nehovorí, že v prostredí letísk, kde majú všetky informácie o všetkých letoch poprepájane, je problém niečo vytlačiť. Skôr to skratka nevedela a ja blbá, nerada sa hádajúca, som to nechala tak.

Túto tortúru som mnou sledovali priebežne dve kamošky, s ktorými som si cez internet dopisovala, a ktoré som priebežne informovala. Ďakujem im týmto za podporu - aspoň psychickú, lebo počas nášej komunikácie padla celkom zaujímavá otázka. "Do kelu, a čo by s tebou robili, keby si nevedela anglicky?" Neviem, asi by som sa tam niekde rozplakala a niekto by ma zachránil.

Tak som sa spotená doplazila k tomu Ečku, kde som objavila milión ďalších búdiek na elektronicky check-in a informácie, ale živého človeka nikde. Chvíľu som tam blúdila a potom som sa už fakt naštvala. Videla som, že pri bráne D6 sa zhromažďujú zamestnanci letiska, aby sa pripravili na boarding nejakého letu, cestujúcich tam ešte nemali. Ja som mala letieť s Deltou, títo boli z KML, ale bolo mi to jedno. Tak som tam skratka šla, schmatla tam jednu tetušku pod krk (veľmi nadšená zo mňa nebola, snažila sa ma poslať na ďalší Transfer Desk) a rázne som jej vysvetlila situáciu. Nakoniec privolila niečo s tým skúsiť. V pohode ma medzi cestujúcimi našla, opýtala sa, či viem, kde budem v USA bývať (samozrejme som kamarátovu adresu z hlavy nevedela, ale v maile som ju vyhrabala), zadala ju do systému a palubný lístok bol na svete.

No prosím, ako to ide, keď sa chce.

Úplne uťahaná som sa doplazila k bezpečnostnej kontrole povinnej pre všetky lety do USA. Dostala som celkom milého malého štíhleho černoška. Netuším, či sa nudil, alebo ma odhadol ako potenciálneho teroristu, ale spustil.

Kam letím, prečo tam letím, ci letím prvý krát, kde budem bývať, či ten u koho budem bývať je len kamarát alebo priateľ (tu otázku som teda na pomery v USA dosť nepochopila), čo robí, kde robí, atď. Neskutočne mi liezol na nervy, mala som už všetkého plne zuby a len len, že som nevyštekla, že čo sa stará, to je moja vec. Po tomto prijemnom spoznávanom sa úvode prišli samozrejme aj povinne otázky, či je toto moja príručná batožina, či som si ju zbalila sama, či mi tam niekto niečo nedal, či som si vedomá toho, že nesmiem mat žiadne zakázane látky. Áno, áno, nie, áno.

Celkom slušné konverzačné cvičenie z angličtiny.

Ešte skener a huráááá ... dostávam sa k odletovej bráne, spotená si sadám a v ruke ako sviatosť oltárnu držím pas a palubný lístok. Už som skoro v cieli, už iba boarding a 8 hodín pozerania filmov v lietadle.

V tejto chvíli si čitateľ určite vydýchol spolu so mnou a ide si pripraviť šálku čaju, lebo zvyšok čítania nebude už žiadna dráma, skôr popis toho, aké filmy a aké jedlo v lietadle mali. Nuž, vráť sa milý čitateľ, to nie je všetko.

Ako si tak sedím a počúvam hlásenie, že nás vítajú na lete do Minneapolisu a že začne boarding, aby sme sa pripravili .... v tom začujem moje meno, a že sa mam dostaviť k prepážke. Aha, hovorím si, asi im ešte systém vyhadzuje, že som presunutý pasažier z predchádzajúceho letu a potrebujú ma papierovo doriešiť.

Tak sa zdvihnem a idem. Do cesty sa mi postavila taká už nie veľmi milá černoška. Začala som milo:

„Dobrý deň, môžem sa opýtať, o čo ide?“
 

Bez odpovede.

„Je toto vaša jediná batožina?“
„Áno, teda nie, ešte mám ďalšiu, veľký kufor v lietadle?"
„Ja sa vás nepýtam na batožinu, ale iba príručnú batožinu."
 

Tak to som asi prepočula.

„V tom prípade áno.“
„Prejdite si ku kolegovi prosím."
 

Úplne ma vytočila, ale keďže som dáma, občas, vybrala som sa pokorne ku kolegovi. Vysoký blondiak typu Old Shatterhand s úsmevom z reklamy na zubnú pastu ma vítal s otvorenou náručou:

„Dobrý deň madam, aký dnes máte deň?"
 

Ja samozrejme viem, že na tieto otázky sa v angličtine odpovedá asi tak, ako u nás na dobrý deň. Je to len zdvorilostná fráza, má sa odvrknúť, že super a akýže to on prosím pekne má dnes deň, lenže ja som bola unavená, hladná, spotená a vytočená ... tak som spustila príhovor mierne pripomínajúci hysterku.

„Chcete naozaj ale naozaj vedieť, aký mám deň? Vstávala som o 5, aby som stihla lietadlo, ktoré aj tak meškalo, takže som bola presunutá na iný let. Nikto nebol schopný mi vytlačiť palubnú vstupenku, tak tu behám po letisku už skoro hodinu, plus umieram od hladu. Tak ... to je môj dnešný deň."
 

Shatterhanda to vôbec nevyviedlo z miery. (Do kelu, mala som sa kedysi uchádzať o prácu na letisku, tam by ma naučili, ako zvládať krízové situácie s nadhľadom pravej dámy. Čo mi pripomína, že keď som mala 12 rokov, chcela som byt letuška, ale bolo mi povedane, že letušky musia byt pekné ... vtedy sa s deťmi život nemaznal.)

Späť k Oldovi. Naširoko sa usmial a zahlaholil. Doslova, tu sa iné slovo nedá použiť, to bola reklama z americkej televízie, a v angličtine to znelo úžasne:

„Tak to ma naozaj veľmi mrzí madam, ale dnes máte aj tak svoj šťastný deň. Boli ste vybratá na špeciálnu bezpečnostnú prehliadku. Posaďte sa prosím tam, kolegyňa si vás zavolá."
 

A teraz so skúste v angličtine ... fantázia. "I am really sorry, madam, but it is your lucky day today. You have been selected for a special security check. Take a seat over there, please, you will be called by my colleague."

Tak som zase sedela a čakala, čo sa bude diať. Prišla taká sivá staršia pani a zavolala:

„Katarina Hro ... hro ... ."
„Ok, to som ja."
„Poďte so mnou prosím."
 

Stále na očiach ostatných cestujúcich, ale o ddelení páskou, sme prešli k takému stolu. A začalo sa to. Ďalšie kolo tortúr.

„Dajte sem na stôl všetky veci.“
„Ok.“ (fáza rezignácie)
„Rozpažte ruky, nohy od seba."
 

Prehmatala ma. Následne vybrala nejaké papieriky a začala mi brat stery z oblečenia.

To, čom som povedala následne, je možné pripísať iba neskonalej únave ... alebo aj blbosti, keď to hodnotám spätne. Skrátka ja, presne podľa hesla, že keď je človek pod tlakom, robí sprostosti, som sa samovražedne rozhodla vyskúšať, ci má teta zmysel pre humor. Kedy sa ja konečne naučím držať hubu.

„Tými papierikmi viete detegovať výbušné látky?"
 

Teta nielenže nemala zmysel pre humor, ale ešte po mne otrasne fľochla a zahlásila.

„My tu slovo výbušnina nepoužívame, môžete byť okamžite zatknutá."
 

No super, zastrašovacia taktika. Ale funguje. Od tej chvíle som ani nepípla.

Papierik vložila do nejakého prístroja. Medzitým sme nestrácali čas. „Môžem prezrieť Vašu kabelku a oblečenie?"

No super, takže na povolenie, aby ma mohla prehmatať, sa neopýta, ale na kabelku a veci áno. Samozrejme mám nutkanie vyskúšať, čo by sa stalo, keby som povedala, že nie. Ale už som poučená.

„Samozrejme."
 

Ozvalo sa zapípanie pristroja, kam vložila tie papieriky.

„Máme pozitívny výsledok."
 

Ale no tak, čo sa ešte krucinál neudeje!!! Už ma to fakt nebaví!!!

„To znamená čo?"
„Musím vás skontrolovať ešte raz. Prišli ste do styku s nebezpečnými látkami?"
 

Jasné, smog v Brne a v Prahe, všetok ten hnus, čo dýchame ... všetci sme permanentne v kontakte s nebezpečnými látkami.

„Nie."
 

Tentoraz kontrolu neodflákli. Musela som sa vyzuť, aj ponožky, rozopnúť si nohavice, ruky mi strčila do nohavičiek do pol zadku aj brucha, následne pod podprsenku. Ostatní cestujúci mali aspoň divadlo, nenudili sa pri čakaní. Urobila stery ešte raz, na druhy krát už nepípalo nič. Aké prekvapenie!!!

„V poriadku, ďakujem vám za spoluprácu. Môžete nastúpiť do lietadla.“
 

Zblbnutá som si pobrala veci a išla som naspäť na koniec šóry s cestujúcimi. Teta z kontroly sa dostala do paniky. Rozbehla sa za mnou:

„Madam, vy kam idete?"
„Počkať na nástup do lietadla. Teraz je ešte iba boarding pre prvú triedu."
„Vy ste mimo (aký správny postreh) ... choďte priamo do lietadla."
 

A odeskortovala ma tam, aby mi po ceste niekto nedal balíček s bombou.

Záver skrátim.

Vďaka tejto skúsenosti a agilnej pani som mala možnosť sedieť v lietadle medzi prvými, čo neznášam, lebo kým sa všetci nasúkajú dnu, tak to trvá aj polhodinu. Medzitým dýchate vzduch s nulovým obsahom kyslíka, lebo ventiláciu majú buď vypnutú alebo zapnutú na minimum a nudíte sa ako pes. Čas si môžete krátiť tým, že sa budete uhýbať kufrom, lakťom a nohám nastupujúcich. A keď nás všetkých natlačili dnu, tak lietadlo opäť meškalo ... ďalších 40 minút.

Psychicky som to vzdala, oprela som sa a pustila som si X-menov. Tí cestujú súkromným tryskáčom.