Dá sa to prežiť

Emá má mamu. Mama má Emu.

Ja mám dcéru. Moja dcéra má názor.

Vlastný.

Mala ho od narodenia.

Už v pôrodnici bola ukážkové samostatné bábätko, ktoré okamžite prišlo na to, ako sa má správne nakojiť a vyspinkať. Sestričky nás od toho momentu blažene ignorovali so slovami - ona je samostatná, nikoho nepotrebuje.

 

Samozrejme to pokračovalo. Perfektne jedla a spala aj naďalej, ponúkané hračky zásadne ignorovala a hrala sa iba s tými, ktoré si vybrala ONA.

„JA SAMA“ boli jej prvé slová.

To sa týkalo aj oblečenia. Vyberala si ho vždy na základe vlastného rozhodnutia. Akékoľvek iné návrhy končili tvrdým odmietaním a hádzaním sa o zem, že: „ONA TOTO NECHCEEEEEE!!!“

Raz to síce dopadlo aj tak, že sa v januári vybrala von bez bundy a ja som za ňou pokorne cupkala s kabátikom v ruke v nádeji, že snáď jej raz dôjde, že sa chystá zamrznúť. Došlo. Bundu mi z ruky asi po 10 minútach bez slova vzala a obliekla si ju. Mala necelé 3 roky. Slovka ďakujem som sa nedožila doteraz.

Nemala ani 4 roky, keď sme ju postavili na lyže a ona okamžite lyžovala. Spadla asi raz. Inštruktorka sa nás pýtala, že prečo sme povedali, že ide na lyže prvýkrát, veď to dieťa už predtým predsa muselo lyžovať. Nelyžovalo. Bolo to prvýkrát.

Rovnako to dopadlo s plávaním a bicyklovaním. (tam sa dokonca pohádala s manželom, že on ju drží zle a ona preto padá, a preto nech ide preč, ona sa to naučí SAMAAA. Ten naštvane odišiel, že sa na ňu môže vykašlať ... a ona nám asi za 15 minút prišla povedať, že už to vie. A aj vedela. Talent po maminke  .

Keď sme sa zhruba v tomto období sťahovali do Bratislavy, tak som ju chcela šetrne pripraviť na to, že pôjde do novej škôlky s novými deťmi. Skrátka všetko bude nové a aby sa na to pripravila. Vypočula si ma s pohľadom plným chápavého porozumenia pre môj problém, a potom povedala:

Skrátim to ... aj škola bola a je sled úspechov a pochvál. Matematika ani jazyky nie sú problém, aj v českej škole bola okamžite premiantka ... nuda, nuda, nuda.

Deti ju majú radi a jej sebavedomie by sa dalo baliť a predávať.

Ale aby ste nám zbytočne nezávideli. Jej izba je bordel, lebo upratuje iba vtedy, keď ju naozaj donútite s nožom v ruke. Vtedy už odtiaľ pomaly vybiehajú myši. Keď je niekde odcestovaná, zásadne volá iba vtedy, keď niečo potrebuje, prečo by sa inak obťažovala. A iné ... však to určite poznáte.

Celé toto rozprávanie zakončím situáciou, ktorá by mala byť nahratá ako promo-video pre páry, ktoré sa rozhodujú mať deti ... a prípadne povinne distribuovaná ako súčasť sexuálnej výchovy, teda vlastne výchovy k rodičovstvu.

Sledujte.

Sme s kamoškou a mojimi deťmi na ihrisku. Pomaly balíme. Kýbličky, lopatičky, formičky, sitká, loptičky, odrážadielka a všetko to potrebné, bez čoho by ste vývoj svojho dieťaťa trestuhodne zanedbali.

Moja 4-ročná dcéra sa dožaduje, aby som ju vzala na ruky.

Odmietam. „Leni, ale ty si už veľká, ty už naozaj môžeš ísť aj sama.“

V jej očiach sa blysne jánošíkovský, robinhoodovský a štúrovský pohľad ... boj proti bezpráviu sa začal. Nadýchne sa a na celé ihrisko totálne naštvane zareve:

Mám na túto scénu svedka. Kamošku, ktorá po tejto skúsenosti ostala radšej bezdetná. A prisahám, že ja som takúto vetu pred svojimi deťmi nikdy nevyslovila.

Takže máte deti?

Tak sa o ne starajte.