Moje trapasy
Ako som sa stala učiteľkou na jeden rok
-
Návštevy: 1562
Tento text nebude veľmi vtipný. Možno trochu. Zato bude poriadne dlhý a so srdcervúcim koncom. 
Ja, ktorá som vždy učila iba dospelých, alebo malé skupinky detí, som pred rokom dostala ponuku z jednej školy, aby som u nich vzala miesto učiteľky nemčiny.
Vek detí od cca 8 rokov až do maturity.
Som odvážna, novým výzvam sa nebránim a pravdepodobne mám hazardérsku povahu (prípadne nedostatok zdravého rozumu), lebo som to miesto vzala. Takže ja, ktorá som sa dovtedy so základným a stredným školstvom stretala iba na úrovni kritizujúcej matky, a tá vie samozrejme absolútne najsamlepšie,
ako to tie učiteľky majú robiť (s mužmi v školstve som už ani nerátala), aby z detí vychovali géniov (vlastne pardon, ono ich ani vychovávať netreba, oni už geniálne samozrejme sú) ... takže presne ja som sa ocitla na opačnej strane barikády ... uprostred zúriacich bojov.
Do triedy som však vošla plná elánu a s predsavzatím, že je to úplná hračka.
Nebola.
Považujem sa za priemerne inteligentnú, ale ... asi mesiac mi trvalo, kým som si konečne zapamätala, ktorú učebnicu pre ktorý ročník mám práve schmatnúť a na ktorej sme strane (tento problém som nakoniec veľmi originálne vyriešila lepkami). Neskôr mi došlo, že musím priebežne sledovať plán, aby som priveľmi nezaostávala, alebo naopak, v triedach s naozaj šikovnými deťmi nešla veľmi dopredu. Do toho je potrebné odučiť každý deň v priemere 5 hodín takmer bez prestávky (pričom nikdy neviete, v akom mentálnom rozpoložení sa žiaci budú práve nachádzať), pripraviť sa každú z nich extra (žiadne paralelky som nemala) a ... občas musíte ísť na záchod, alebo sa napiť, alebo niečo zjesť. Do toho sledovať maily z vedenia, od kolegov a od rodičov, striehnuť si termíny a úplne istá je iba jediná vec: Že čokoľvek začnete, tak to určite nedokončíte, lebo už zase zvoní a vy musíte bežať.
A ešte jedna strašne dôležitá záležitosť - vydýchanie sa u kolegovcov z rozhovorov s malými deťmi:
Je vám jasné, že po viacerých takýchto skúsenostiach som na hodinách cudzieho jazyka akékoľvek vyfarbovanie, strihanie a lepenie zrušila, koniec koncov, majú výtvarku, tak čo sa s tým budeme crcať ešte aj tu.
Klobúk dolu pred všetkými učiteľkami prvého stupňa, musia to byť naozaj trpezlivé maminové typy, lebo mňa tieto rozhovory dostávali do stavu, že som sa chcela okamžite ocitnúť na inom mieste, v inom čase a podľa možnosti na inej planéte.
Vydýchanie sa u kolegovcov z rozhovorov s VEĽKÝMI deťmi:
Ok, to bolo aspoň vtipné a zasmiali sme sa.
Na druhej strane chápem žiactvo, do ktorého po celý rok niečo tlačíme, stále od detí niečo chceme (predstavte si seba 6 hodín v práci s mini prestávkami), stále dúfame, že sa budú zamýšľať, analyzovať, aktívne sa spolupodieľať, vyvodzovať závery ... a budú z toho všetkého permanentne nadšení.
Teraz však máme koniec roka, prázdniny sa blížia, prežila som. Dala som celý jeden učiteľský rok. Ha, som UČITEĽKA, kto je viac!!! Uťahaná, ledva sa vlečúca životom, ale zvládla som to.
A v tom sa udeje zázrak. Presne to žiactvo, ktoré by ste niekedy najradšej rozštvrtili, priškrtili, utopili v lyžičke vody, v najlepšom možnom prípade ignorovali (hlavne niektorých jedincov :)), presne toto žiactvo vám zrazu príde za celý rok poďakovať, povie vám, že to s vami bolo fajn, že bola aj sranda, a že sa tešia na ďalšie hodiny.
A vy si zrazu uvedomíte, že ešte existuje na svete práca, ktorá má zmysel ... a tá učiteľská (napriek všetkým úskaliam) jednou z takýchto prác naozaj je.
Skvelé prázdniny všetkým.
P.S. Milí rodičia, nebojte sa, nikdy by sme tým úžasným potvorám a potvorákom neublížili. Lebo sú skvelí.
