chlap, kuchyňa, varenie, syn, strava, obed, samostatnosť

Ako naučiť chlapa variť

Návštevy: 474

Náš starší teenager sa postupne presúva k prahu dospelosti, teda ešte nie úplne, ale už ho vlastníme takmer 16 rokov. Takže sa pomaly dostávame do štádia, že by sme ho mali prestať obskakovať ako malého dalajlámu a začať ho pripravovať na fakt, že:

  1. maminka, ktorá mu uvarí, tu nebude večne;
  2. sestra, ktorá mu uvarí, tu nebude večne;
  3. tatinko, ktorý mu jedlo objedná, alebo uvarí mäso s ryžou na jeden spôsob, tu tiež nemusí byť do jeho dôchodku;
  4. o chlebe so salámou sa nedá prežiť naveky – dobre, to je blbosť, tá sa o ňom prežiť celé veky, ale nejaký argument potrebujem. Do tejto kategórie spadajú aj čaj a párky;
  5. uvarenie cestovín je síce výkon hodný chválenia v rámci rodiny, ale mimo tohto priestoru to žiadne ovácie nevyvoláva.

Okrem toho sa tvárim, že som matka, ktorá chce dať svojim deťom rovnocennú výchovu, a ktorá odmieta tolerovať stereotypy, že práce v domácnosti sa delia na ženské a mužské. Skôr sa prikláňam k názoru, že chlap zvláda všetky domáce práce, ale nerobí ich lebo preto, lebo sa mu do toho nechce, a práve od toho ho treba odnaučiť.

Tak som postupne začala s lákaním synátora k sporáku (dcéra tam už s nadšením stojí od 8 rokov) – no, o nejakom postupnom presviedčaní nemôže byť ani reči, skôr ho tam ťahám a priväzujem lodným lanom.

Najhoršie je, že on ako každý správny teenager pochopil, že trpezlivosť úspech prináša, t. j. že dostatočné množstvo ignorovania, odmietania a rôznych podpásových otázok voči vášmu úsiliu takmer určite spôsobí, že to vzdáte.

Ukážka – rozhovor medzi mnou a synom.

Ja: „Filip, ideme variť špagety.“
Syn: „Pane Bože, ochraňuj mňa aj túto kuchyňu.“
Ja: „Nepreháňaj, nachystaj si, čo k tomu treba, ja nájdem hrniec.“

Syn vyťahuje špagety.

Ja: „Ty budeš jesť suché cestoviny, omáčku nechceš?“
Syn: „A uvaríš ju?“
Ja: „Nie, ty ju uvaríš.“
Syn: „ Tak chcem suché špagety. Má sa jesť čo najjednoduchšie.“
Ja: „Neblázni, to dáš. V chladničke máš mleté mäso.“

Syn otvorí dvere chladničky a čumí do vnútra. A čumí. Áno, viem, robia to všetci chlapi, ale iba preto, že to ich matky vzdali a hneď po prvej invektíve „Nič tu nevidím“ vyštartovali, mäso a paradajky vytiahli a omáčku uvarili. Nie, nie, nie, na to treba ísť inak.

Syn: „Žiadne mäso tu nie je.“
Ja: „Ale je. Na spodnej poličke.“
Syn: „Nie je.“
Ja: „Je. V miske.“
Syn: „Nepovedala si, že mám hľadať misku, ale že mám hľadať mäso.“

Prehĺtam vetu o tom, že je to jediná vec na tej spodnej poličke. V takýchto prípadoch je potrebné ostať nad vecou, takže:

„Dobre, vezmi olej a daj ho do hrnca.“

Syn s víťazoslávnym úsmevom berie sklenenú fľašu olivového oleja a stavia ju do hrnca. Rehoce sa na vlastnej vtipnosti a originalite od ucha k uchu.

Takže milí rodičia, ktorí ste v podobnej situácii, už je vám všetko jasné? Áno, presne tak. Máme doma malých géniov ergo vychytralcov ergo to, čo sme si sami vychovali.

Ak v tomto momente vydržíte nevyletieť a nevyhučať mu, odmenou Vám bude pokorný pohľad vášho synčeka, ktorý vie, že za chvíľu bude tá fľaša horúca, a ktorý povie:

„No dobre, ale uznaj, že fór je to dobrý.“

To áno, fór je to dobrý.

A čo bude s tou omáčkou?