Dá sa to prežiť

Kto ste ešte nenavštívili múzeum v bývalých železiarňach Vítkovice, návštevu vrelo odporúčam.

Mňa ako totálny anti-technický talent obdivujúci aj pružinku v prepiske vždy fascinuje, čo všetko dokázalo ľudstvo vymyslieť, aby sa veľmi nenarobilo. 

Dobre, aby sa chlapi nenarobili.

Rezervácia prehliadky je dosť potrebná, nám sa na mieste ešte podarilo lístky kúpiť, ale nemusí to tak byť vždy.

A ak sa vám pošťastí mať za sprievodcu bývalého zamestnanca, ktorý tam robil 20 rokov, dozviete sa veľa zaujímavého.

Naša skupinka bola celkom homogénne v pohode, väčšinou ľudia, ktorých výklad úprimne zaujímal.

 

Idylku nám kazil iba mládenec, ktorý tam prišiel s čerstvou krásnou priateľkou (čerstvou súdiac podľa toho, ako okolo nej obskakoval), a ktorý sa na ňu snažil silou mocou urobiť dojem. Hlavne tým, že sprievodcu atakoval chabými otázkami technického rázu, ale mal smolu v tom, že natrafil na chlapa, ktorý medzi inými chlapmi strávil celý pracovný život, a preto sa vôbec „neupejpal“ a posielal ho s prehľadom niekam. Ale s láskavým humorom a iróniu, čo žiaľ hormónmi ovládaný mládenec vôbec nepostrehol. Teda, pevne verím, že keď práve nie je v ruji, tak je o niečo chytrejší, inak by to bola katastrofa. A jeho kráska sa aj tak okázalo nudila.

Všetci sme na mládenca mrkli, že čo tým ako myslí, ale sprievodca bol v pohode. Primyslite si ešte ten nádherný ostravský prízvuk a ste v obraze. Pre neznalých vyznačím, kde treba hlasom zatiahnuť. 

Opäť neveriaci výdych skupinky.

A šlo sa ďalej.

Po ceste sme stretli nevestu so ženíchom, priviezli sa na aute kvôli svadobným fotkám. Tam ma zaujal moment, kedy ženích po vystúpení z auta vzal psa a vybral sa za fotografom. Nevesta vybrala z auta tašky, bundy (bolo chladno), malé dieťa za ruku a auto zamkla. Takto ovešaná sa vybrala za budúcim manželom a fotografom. No, tá má aspoň jasno a vie, do čoho ide. Životná realita ju neprevalcuje.

Výklad bol pútavý, zrozumiteľný aj laikovi. A stále prerušovaný tokajúcim mládencom.

V tomto bode bolo už jasné, že kráska, kvôli ktorej sa ohurovací proces konal, je pre mládenca definitívne stratená. Už bola hlavou niekde, kde predávajú super kabelky, a kde ju nikto s hovadinami typu šamotová tehla, či struska NEOTRAVUJE.

Ešte som zabudla povedať, že sprievodca nám každému tykal, však „my hornici a hutnici si rozumime, ne.“

Však áno.

Z vyhliadkovej veže som si všimla plynové potrubia hadiace sa areálom v dosť značných výškach (viď foto k poviedke), ktoré boli olemované malinkými schodíkmi a malinkým zábradlím. Hovorím manželovi, že tu zamestnanci asi nemali nárok na závrate, keď po tomto museli chodiť. Chápem, že hlavne údržbári, ale aj tak.

Tak sa manžel opýtal, či boli pri tých prácach vo výškach aj nejako istení.

Však áno.

Výklad končil návštevou vysokej pece zvnútra a prehliadkou velína. Super. Nabudúce tam beriem aj syna, ktorý sa venuje lezectvu.

Jakepak jištění, šak tam maš zabradli.