Dá sa to prežiť

... nie je tak čisto rétoricko-filozofická otázka, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Mám na to úplne konkrétny príklad.

Bratislavčania poznajú Račianske mýto, pre ostatných len malý popis.

Je to jedna z najprepchatejších križovatiek v meste, 4 prúdy áut, do toho električky, priestor pre chodcov minimálny, lebo aj ten minimálny je zúžený autami okupujúcimi chodníky.

Šla som busom z hlavnej vlakovej stanice smerom na Račko. Vedľa mňa podupkávala taká nervózna blondínka, štíhla pani tak okolo 50 som ju tipovala. Ale ani podupkávaním rýchlosť autobusu nezvýšila, trvalo nám dobrých 15 minút, kým sme sa tam prískokmi doplazili.

Tento text nebude veľmi vtipný. Možno trochu. Zato bude poriadne dlhý a so srdcervúcim koncom. 

Ja, ktorá som vždy učila iba dospelých, alebo malé skupinky detí, som pred rokom dostala ponuku z jednej školy, aby som u nich vzala miesto učiteľky nemčiny.

Vek detí od cca 8 rokov až do maturity.

Som odvážna, novým výzvam sa nebránim a pravdepodobne mám hazardérsku povahu (prípadne nedostatok zdravého rozumu), lebo som to miesto vzala. Takže ja, ktorá som sa dovtedy so základným a stredným školstvom stretala iba na úrovni kritizujúcej matky, a tá vie samozrejme absolútne najsamlepšie,

Emá má mamu. Mama má Emu.

Ja mám dcéru. Moja dcéra má názor.

Vlastný.

Mala ho od narodenia.

Už v pôrodnici bola ukážkové samostatné bábätko, ktoré okamžite prišlo na to, ako sa má správne nakojiť a vyspinkať. Sestričky nás od toho momentu blažene ignorovali so slovami - ona je samostatná, nikoho nepotrebuje.

Opäť príbeh z Moravy, ale nadčasový a použiteľný kdekoľvek.

Sme v Tescu. Nakupujeme (jasné, čo iné ... ale niektorí sa iba prechádzajú.)

Pani pred nami pobieha medzi oblečením a mrká, čo by si vyskúšala.

Jej manžel/partner po nej vyletí:

Pani sa obzrie a vyštekne: "Co ty se do toho staráš ... tam si hleď vozejku a čekej."