Dá sa to prežiť

Svojho času sme istú dobu žili s manželom a deťmi na Morave. V krásnom malom mestečku, veru sa nám odtiaľ nechcelo späť do Bratislavy, ale práca volá.

Oproti nám bývala rodinka, ktorých deti (syn a dcéra) chodili na rovnakú školu ako tie naše, dokonca boli v podobnom veku, ale tým akákoľvek podobnosť končila. 

Naše deti boli a sú typickí puberťáci,susedovie boli dve ukážkové, vystrihnuté z publikácií typu Ako vychovať skvelé dieťa či Byť rodičom je úžasné.

Každé ráno si po ceste do školy opakovali učivo, zatiaľ čo naši sa zúrivo hádali, kto mal dnes ráno pri odchode vypnúť telku (chodila som s nimi). Do autobusu nastupovali tak, že brat dával prednosť sestre (naši sa strkali), dokonca bolo isté obdobie, kedy syn vyhlásil zákaz priblíženia sa, t. j. moja dcéra nemohla k nemu prísť bližšie ako na dva metre ... a čo ma štvalo najviac, bolo, že obaja susedovi pozerali na mňa súcitným pohľadom, akože chudák matka.

Ale keď som postupne zistila, aká je to rodina, začalo to dávať zmysel.

Raz som šla okolo ich domu, keď mali otvorenú garáž, kde bolo všetko tip top vyukladané do krásne označených a farebne rozlíšených krabíc, ešte aj podľa veľkosti. V duchu som to porovnala so svojou skriňou a uvedomila som si, že aj toto je dôvod, prečo ja nemôžem vychovať poriadkumilovné deti - alebo aspoň také, kde by ste nemuseli pri prechode cez izbu od dverí k oknu použiť bager.

Po návrate zo školy si obaja išli upratať svoje izby a hneď sa učiť (čo som sa dozvedela od ich skvele oblečenej, upravenej a naozaj milej mamy), čo robili a asi aj stále robia tak 3 hod denne. Pre porovnanie, moje deti asi tak 30 min (a to už musí byť ohlásená písomka).

Dcéra si raz vymyslela, že chce piecť perník, ale keďže ja som zase v tom období chudla (zase bez valného efektu, ale to je už taká obyčaj), tak som polovicu poslala susedom, aby ma to nepokúšalo. Poďakovali sa a následne sa dovalili deti od susedov s krabičkou 4 ks torty - vraj mal niekto z rodiny narodky.

Tak som sa zase poďakovala ja a vtipne dodala:

Odpoveď:

Diétam zdar.

P.S. Tortu som samozrejme zjedla ja – teda všetky štyri kusy. Snáď to nebudem vyhadzovať.