Ako som sa bola fotiť

Návštevy: 442

Keď som sa rozhodla začať písať tento blog, pochopila som, že potrebujem nejaké slušné fotky. Problémy na seba opäť nenechali dlho čakať.

Nadšená som tým nebola, lebo fotenie sa z celej duše neznášam, ale keď treba, niet inej cesty. Termín u pani fotografky som si popri mojom zamestnaní dohadovala asi dva mesiace a nakoniec nadišiel onen deň D - o 16.30 v Petržalke.

O 15.45 som zavolala na 3 taxislužby (viem, viem, mám mať aplikáciu), všade obsadené, taxík nikde (jasné, veď ho potrebujem ho JA), tak som vyštartovala na MHD. O krásnu stojac na jednej nohe polhoďku neskôr som stála v Petržalke a pokúšala sa dostať pomocou google maps na danú adresu.

 

O 16.29, po tom, čo ma navigácia dva krát poslala zle (na čo som prišla čisto vlastnou genialitou, keď som už dvakrát obkrúžila ten istý parčík), som konečne pochopila, že to na 16.30 nestíham a volala pani fotografke, ktorá ma po telefóne starosvetsky donavigovala do ateliéru.

Spotená a unavená som zasadla, pani fotografka spravila dve skúšobné fotky, naaranžovala ma a zahlásila, že ideme na ostro. Samozrejme, čo sa neudialo ... teda, vlastne to asi nikoho neprekvapí. Hyper super foťák napojený na niečo elektronické prestal fotiť (Ako som sa učila používať tablet).

„To čo má byť, však pred chvíľou to predsa šlo.“
„To je v pohode, to robím ja, u mňa elektronika blbne. Vypnite to a zapnite, to pôjde ... a keď nie, tak prídem inokedy.“ (Je vám jasné, že toto by sa s klasickým foťákom našej mladosti nestalo.)
 

Pani fotografka začala byť trošičku nervózna.

„Vy ste úplne v pohode, zdá sa.“
„To je tým, že som zvyknutá, keby som sa mala rúcať zakaždým, keď mi odíde pc, mobil, tlačiareň a pod., tak v podstate ani nič iné nerobím.“
 

Po pár minútach foťák naštartoval, spravili sme zábery (asi za 20 minút, lebo však čo tam už na mne nafotí a hlavne som už bola celá stŕpnutá aj z toho) a šli sme.

Teda, šli by sme, keby som tesne predtým nestlačila kľučku dverí a následne pani fotografke nešli odomknúť dvere, čiže sme sa nemali ako dostať von - v piatok, po pracovnej dobe, nikde nikto. Spod zvrašteného čela pozrela na mňa:

„Vy ste ste tuším spomínali, že idete písať blog o trapasoch, však? Zdá sa, že núdzu o nápady  nemáte.“
„Ale dvere väčšinou nelikvidujem.“
„Snáď to nejako vytiahneme. Skúsme sa na tie dvere milo pozrieť, budeme sa tváriť, že sme ich ešte neskúsili otvoriť a ony si to možno rozmyslia.“
 

Proti tomuto vedeckému vysvetleniu nebolo čo namietať, tak sme aj spravili a kľúč povolil. Pani fotografka (ktorá po mojom príchode odmietla čokoládu, lebo tvrdila, že je na detoxikácii) si tesne pred odchodom kus odvalila a zahlásila, že sú situácie, kedy to bez cukru nejde. (Poznám, prečo asi ládujem čokoládu na kilá.)

Pred výťahom znervóznela a spýtala sa, ako som na tom s výťahmi, či sa v nich zasekávam.

Popravde som odpovedala, že nie, ale radšej som nedodala, že to asi bude tým, že bývam aj pracujem na prízemí. Povzbudená touto správou, s vervou a odhodlaním, ako aj vierou v sľubnú budúcnosť výťah privolala.

Čo dodať. Obidve sme namiesto v prízemí (šli sme z 5.) skončili na 7. poschodí. Samozrejme aj napriek stlačeniu veľkého P, čo sa nám obom ako prízemie zdalo.

Druhý pokus už bol v pohode, na to prízemie sme došli.

Majte sa krásne.