Dá sa to prežiť

Viem, viem, žijeme v dobe, keď tablety a smart vecičky majú úplne všetci. Výrobcovia nám tvrdia, že ich používanie je čisto intuitívne a zvládne ho úplne každý. Vraj.

Môj vzťah k novým technológiám, resp. k všetkému, čo funguje na akomkoľvek technickom princípe vždy bol, je a bude veľmi rozporuplný (môj manžel by povedal, že tvrdo odmietavý).

Dá sa to zhrnúť do krátkeho vyjadrenia - keby technologický pokrok ľudstva závisel na mne, cca. teraz vynachádzame koleso

.

Keď sme ako deti dostali náš prvý počítač, ja jediná som ho takmer nepoužívala. Áno,  notebook mám, ale len kvôli práci, lebo musím. Ani po Ajpede som nikdy netúžila a starý tlačidlový telefón som si bránila s vervou levice až do chvíle, keď naozaj definitívne vypovedal svoju službu a manžel mi vnútil svoj starý  - dotykový.

A vtedy začali problémy. Dovtedy som si totižto myslela, že jednoducho nemám rada technológie, lebo im nerozumiem. Synovi som v technickom múzeu vysvetľovala princíp fungovania motora tak, že to jeden pán postávajúci povedľa psychicky nevydržal, vzal si syna bokom a podal mu jasnú a stručnú verziu on. Odvtedy som už nikdy do múzea tohto typu bez manžela nešla. Ale ono je tu ešte aj niečo iné.

V mojej prítomnosti skrátka nové technológie prestávajú fungovať. Začala som na to prichádzať postupne, ale sumár je asi takýto.

Nový, elektronikou nabitý smart televízor odmieta prepnúť iný kanál či pridať hlasitosť, ak som v obývačke ja. Keď odídem, všetko nabieha v pohode. Smart telefón sa vypína a zapína podľa nálady a odmieta reagovať na akékoľvek ťuknutie kdekoľvek a tablety sú v podstate to isté, iba vo väčšom. Moja rodina si začala pre istotu priplácať predĺžené záruky a návštevy si „zabúdajú“ svoje telefóny doma. Pre istotu.

Problém je podľa mňa v tom, že všetky tieto technológie boli určite vyvíjané podľa nejakej Gausovej krivky pre elektronickú gramotnosť. Toto som si teraz vymyslela, ale určite niečo také existuje. A všetci si povedali, že s tými zopár úbožiakmi, ktorí nebudú mať bunky na to, aby sa to naučili, sa neoplatí zaoberať sa.

Bola a stále som ochotná akceptovať tento stav. Len okolie to nechápe a vnucuje mi svoju vôľu. 

Nedávno mi zamestnávateľ povedal, resp. slušne oznámil, že škola prechádza na elektronizáciu. Že sa všetci jednoducho naučíme používať elektronické modernosti vo vyučovaní, a za týmto bohumilým účelom dokonca zorganizoval aj školenie. Všetci sme dostali nový tablet a mali sme ísť za IT-čkármi, aby nám ho nakonfigurovali. Prístupové práva, IP adresy, heslá a podobne. Strávila som u nich príjemnú polhodinku, počas ktorej som odpálila dva nové tablety tak, že nešli ani reštartovať, aj keď chlapci ťukali ostošesť na všetky strany. Na svoju obranu poviem len toľko, že som ich o mojom vplyve na akúkoľvek elektroniku vopred varovala. Sarkastický uškrn nasvedčoval, že sa dobre bavia a neveria mi ani slovo. Keď sa im však spomalil server a padol prebiehajúci program, bolo po smiechu. O nastavovaní hesla nemohlo byť ani reči, slušne ma vyhodili s tým, že mám prísť nabudúce, lebo oni na mňa teraz nemajú čas.

Záverom by som chcela apelovať na vedecké kapacity (ak nejakého vedca poznáte, čo sa týmto zaoberá, prosím o preposlanie tohto článku): "Prosím, čo keby ste už konečne urobili nejaký seriózny prieskum, ktorý by dokázal existenciu ľudí typu JA (určite nie som sama) a dali by ste nám potvrdenie pre zamestnávateľa, že nám majú dať do ruky len pero a papier (na pergamene či griflíku úplne netrvám) a nechať nás na pokoji. Ani netušíte, aké bremeno by ste nám tým sňali z pliec."

Krásny deň prajem všetkým.