Dá sa to prežiť

Nedávno som cestovala so synom z Bratislavy do Žiliny. Žiaľ, pochytila ma slovenská šetrnosť, tak som sa ulakomila na lístok zadarmo. Teda, naším bývalým veľkým vodcom ohlasované vlaky zadarmo, ono to nakoniec niekto aj tak zaplatiť musí ... ja som to tento krát zaplatila svojimi nervami.

Podobný nápad malo kopec ďalších ľudí, ktorí – ako sme postupne zistili – šli všetci do Tatier, však kam inam, že áno. Ja som už pochopila, prečo sú Tatry také prepchaté turistami – sú dobre dostupné vlakom, dostanete sa tam za chvíľu a aj „zadarmo“, tak prečo sedieť doma.

Ale späť do vlaku – preplneného, ľudia stáli aj v uličkách. Šanca nakaziť sa vírusom vysoká, no nekúp to. Idylka.

Sedeli sme so synom vo štvorke, my dvaja v uličke. Vedľa nás dve bodré dámy v rokoch – podľa prízvuku niečo medzi Trnavou a Záhorím, však aj v Trnave pristúpili.

Sadli a začali debatovať, predovšetkým o tom, čo všetko mali na raňajky, či mali kávu a či by si vo vlaku nemali dať ešte jednu, prípadne niečo malé ešte zďobnúť, však z Trnavy do Popradu je ďaleko.

Jedna pani mala rúško, druhá, keďže jej asi v príjemnej komunikácii vadilo, si ho v pohode dala dole. Hlásenie vo vlaku, že cestujúci je povinný mať nasadené rúško, inak bude vylúčený z prepravy ako aj moje veľavýznamné pohľady s prehľadom odignorovala a rozprávala s nadšením ďalej - asi 20 cm od mojej hlavy.

Vydržala som to asi 5 minút. Potom som ju veľmi slušne poprosila, či by si nenasadila rúško, lebo je to teraz povinné. Vrhla na mňa pohľad jasnie hovoriaci, že som ďalšia hysterka, ktorými sa teraz svet len hemží, ale rúško si nasadila.

Asi na 15 minút, lebo dámam vyhladlo. Rozložili si na stôl jedlo, ktoré vytiahli z ruksačikov. Ale aké! Žiadne trápne chleby so šunkou, ale riadne zásoby. Údené mäso, pečené mäso, klobásu, salámu, paradajky, papriku, chleba. Rúška šli teda definitívne dole a začali sa hody. Korunu tejto honosnej tabule tvorili varené vajíčka.

Môj syn neveril vlastným očiam. Chudáčik, ešte nikdy nezažil, že by niekto toto všetko zvládol zjesť, plus jeho krkavčia matka mu naposledy jedlo do vlaku zbalila, keď mal 4 roky.

Dámy teda zaháňali pálčivý hlad (však od ich raňajok už ubehli 2 hodiny). Počas papania si vymieňali recepty na najlepšie „nádzifky“ do kuraťa, či ako upiecť jaternice, zazneli aj typy na nedeľný obed. Čo to som sa podučila aj ja.

Okolo Trenčína sa hody skončili a kým sme vystúpili v Žiline, už sa iba dohadovali, kam si v Poprade zájdu na obed, lebo do večere ďaleko.

A najhoršie na tom je – tradičná to nespravodlivosť – že ani nejaké tučné neboli. Taký priemer, v podstate na ten vek v pohode. Takže pravdu majú tí výživoví poradcovia, ktorí tvrdia, že jesť treba pravidelne. Na postave sa vám to určite odzrkadlí.