Moje trapasy
Ako som sa pokúsila stať sa nezamestnanou ...
-
Návštevy: 1379
alebo ako štátni úradníci SR chyby nerobia a zbytočnú prácu si nevyrábajú.
Stať sa nezamestnaným v Slovenskej republike nie je také jednoduché, ako by sa to mohlo na prvý pohľad javiť.
Tento štát má skrátka perfektný systém, ako oddeliť zrno od pliev a nedovoliť,aby sa všelijakí hochštapleri, prďúsi a zlodeji na ňom obohacovali.
Koncom augusta mi skončila pracovná zmluva u jedného zamestnávateľa a u nového začínam až od 1. septembra, takže som potrebovala prekryť asi 8 dní, o ktorých som predpokladala, že sa nahlásim na Úrade práce. Štát za mňa zaplatí zdravotné poistenie, aj nejaké to euro podpory dostanem, no komu bude lepšie.
Svoj vstup do onej inštitúcie som si predstavovala asi takto. Vojdem tam so žiarivým úsmevom, mávajúc okolo seba už podpísanou zmluvou s novým zamestnávateľom a oni budú tak nadšení z toho, že tam majú už takmer zamestnaného, že mi všetky papiere okamžite vybavia, nahlásia ma, hneď aj odhlásia ... možno mi aj kávu budú chcieť uvariť.
To bolo moja vízia svetlej budúcnosti.
V realite to bolo málinko inak.
Vošla som do onej inštitúcie. Potiaľto to prebehlo podľa plánu. Majú tam taký ten pultík, kde si ťuknete, čo chcete ísť vybaviť a ono vám to vypľuje lístoček s čísielkom, kam sa máte dostaviť. Majú to premakané, pri pultíku stojí fešný mládenec, asi brigádnik, ktorý za vás dotykový displej poobsluhuje ... asi aby im to ľudia nepokazili. Čo by som ja určite dokázala.
Tak k tomuto fešnému mládencovi som sa s tým žiarivým úsmevom vybrala. Slušne som mu povedala, čo potrebujem vybaviť a on mi slušne podal asi päťstranovú Žiadosť o evidenciu nezamestnaného. Tú som s vďakou odmietla, lebo ja už mám novú pracovnú zmluvu ... takže toto všetko JA predsa vypisovať nemusím. Fešný mládenec moje argumenty uznal (dnes už viem, že si len povedal, že so psychopatkou, ktorá si nedá povedať, sa on za svoj plat naťahovať nebude) a poslal ma do správnych dverí.
Dlho som nečakala, asi tak 20 minút, čo je v pohode.
Pani vo vnútri, zastupujúca štát, si ma vypočula tiež a strčila mi do ruky tú istú žiadosť, ktorú som pred chvíľou odmietla dole.
Tak som to skúsila s mojimi nepriestrelnými argumentami znova:
Tak som si sadla a začala vypisovať. Aby som po chvíli zistila, že zhruba tretinu údajov vyplniť neviem, nemám tu rodné čísla detí, netuším IČO svojich predchádzajúcich 3 zamestnávateľov a pod.
Tak som štát oslovila opäť:
Ok. Nádych. Výdych. Na ulici pred úradom ma chytila porazenecká nálada. Že sa ja na to nevykašlem. Že si ja tých pár euro zdravotného nezaplatím, a že sa ja na trápnu podporu nevy... Žiaľ, pocity Napoleona pri Waterloo ma držali iba pár minút, potom som si povedala ono osudné TAK TO TEDA NIE. JA od štátu tie peniaze vytlčiem.
Ako to jeden kamarát trefne okomentoval, najhoršie je, keď ide ľuďom o princíp.
Tak som to otočila domov, vyhrabala zmluvu aj doklady o vzdelaní, pokorne vypísala päťstranovú žiadosť. Moja jediná rebélia sa prejavila v tom, že do kolonky „Aké sú Vaše silné stránky?“, som napísala, že je ich toľko, že sa nevojdú na jeden riadok.
S pocitom úplne zbytočne vykonanej práce som došla na úrad znova, aby som zistila, že majú hodinovú prestávku na obed a mám ešte 20 minút čas do otvorenia. Tú hodinovú pauzu im doprajem, veď kedy inokedy by sa mali úradníčky čas medzi sebou posťažovať na trápne stránky, ktoré si pred príchodom do inštitúcie ani nepozrú na webe info, čo všetko k úradnému výkonu potrebujú.
Približne za hodinu som sa k príslušnej pani prepracovala znova. Prvé, čo urobila, bolo, že mi na moju originál pracovnú zmluvu dala pečiatku úradu práce. Zalapala som po dychu:
Ticho. Zmluva definitívne založená v spise. Smola. Štát už úraduje.
Ja, začínam byť protivná.: „Je to v tej zmluve, ktorú ste práve založili.“
Štát (úplne v pohode, ani náznak naštvania sa na mňa.): „Ja sa to pýtam Vás.“
Prehĺtam poznámku o tom, že veď to tam má napísané a načo teda potrebovala zmluvu, keď sa do nej ani nepozrela. Prehĺtam poznámku o tom, že veď sa investovali milióny do online štátnej správy, že veď úrady sú už vraj prepojené, tak jej hádam stačí dať do systému moje rodné číslo a okamžite podľa údajov zo sociálnej poisťovne zistí, kedy a kde som naposledy pracovala.
Prehĺtam otázku, že prečo a rozhodujem sa, že teda prídem v pondelok.
Skrátim to.
V pondelok som na úrad extra docestovala zo Žiliny, pani ma zaevidovala systémom, že sa ani na jeden mnou donesený papier nepozrela, všetko spôsobom CK habsburský úradník opečiatkovala a strčila do šanónu. Do šanónu, na ktorom všetky údaje o mne (meno, prezvisko, číslo OP, ÚDAJE O POSLEDNOM ZAMESTÁVATEĽOVI) vypísala z počítača.
Nepotrebovala jediný pohľad na jediné lajstro.
Stala som sa oficiálne nezamestnanou!!!
Asi na pol hodinu.
Keď som už bola takmer vo vlaku naspäť, volalo mi neznáme číslo. Zdvíham a tam štát. Volá, aby mi oznámil, že veď som majiteľkou firmy a tak nemám nárok na to, aby som od SR niečo dostala. Odpovedám, že z firmy som ale ešte nikdy príjem nemala, lebo sme zatiaľ všetko, čo sme zarobili, sme preinvestovali. Aj tak, smola. Vlastním firmu. Na nič nemám nárok.
A VEĎ MI TO POVEDALA, KEĎ SO MNOU PRECHÁDZALA ŽIADOSŤ!!!
Budem úprimná, toto bola jediná veta, ktorá ma naozaj naštvala. Keby sa ospravedlnila, že si to nevšimla, keď som tam bola, a že ju to mrzí, tak beriem. Ale toto už bolo priveľa. Neznášam ľudí, ktorí okamžite premýšľajú, na koho by hodili vinu.
Tak som spustila na plné ústa, aby to počul celý autobus. Nebola som protivná, ale moderne asertívna:
Ticho.
Neveriace ticho z mojej strany.
A zložila som.
A spomenula som si na geniálnu poviedku Šimka a Grossmana „Jak jsem se stal nezaměstnaným.“ Určite ju poznáte, kto si ju chce osviežiť, toť link. Odporúčam.
Šimek, Grossman: Jak jsem se stal nezaměstnaným...
Momentálne je SR v takom stave, že si myslím, že by tento spôsob mohol aj celkom fungovať.
