Dá sa to prežiť

Som nízka. 154 cm. Som nevýrazná. Teda kým neotvorím ústa, to si ma väčšinou niekto už všimne.

Ale jedno pozitívum to má.

Keďže vyzerám takto neškodne, často sa na mňa obracajú ľudia... väčšinou aj kvôli tomu, aby mi za niečo vynadali, alebo si vyventilovali zlú náladu. Je veľmi zaujímavé, že môjmu 185 cm vysokému a 100 kíl vážiacemu manželovi sa nič podobné nestáva.

Takže čo sa mi zase raz pritrafilo?

Boli sme nakupovať v Lidli na Morave.

Ešte taká malá informačná vsuvka zaujímavá predovšetkým pre tých, ktorí sa permanentne sťažujú na obchody na Slovensku. Nový tovar sa tu nevykladá v noci ako tu u nás, ale "za jazdy" počas bežného prevádzkového dňa, takže keď „vymáknete“ ten správny moment, môžete si cestu úzkymi uličkami kliesniť nielen cez davy, ale aj cez krabice a palety - ale čo by našinec pre zľavy neurobil, že áno.

Takže v Lidli.

Už som išla takmer k pokladni. Zrazu ma pristavila taká milá babička Boženy Němcovej. Ja mám babičky rada, pravidelne ich púšťam pred seba k pokladni, do autobusu, uvoľňujem miesto a pomáham zbierať popadané veci. (veď viete, že ja takmer žiadnymi negatívnymi vlastnosťami nedisponujem). Oni sa mi za to odmeňujú buď milým úsmevom, tých je našťastie viac, alebo pravidelným predbiehaním ma v radoch pri pokladniach, v lekárňach – tam je ešte ich milým zvykom natlačiť sa na mňa tak, že si predavačka myslí, že onú babičku len sprevádzam.

A rozhovor začal:

A nahnevane odpochodovala ... mne následne došlo, že ona ku mne nešla ku ako k milej, dôveryhodnej a inteligentne pôsobiacej nakupujúcej, ale ako k milej, dôveryhodnej a inteligentne pôsobiacej PREDAVAČKE. A ja som ju takto sklamala.

No uznajte. Veď som nemala ani to modré tričko s logom. Ale mala som modré tričko bez loga. Už ho nemám ... pre istotu.

Iná situácia. Nedeľa. Kostol. Sadli sme si do lavice a babička sediaca za nami "poprosila" môjho muža (teda ona to tak interpretovala, ale môj muž „prosí“ podobným spôsobom, takže to psychicky zvládol), aby si sadol na kraj, lebo keď bude v strede, ona cez neho nevidí a ona vidieť potrebuje. Tak nás tam všetkých poprehadzovala a nedeľa mohla začať.

O mesiac na to sme boli v tom istom kostole (medzitým odcestovaní kade tade, raz sme sedeli inde) a babička sa takmer s plačom vrhla na môjho muža. Nasledovalo veľké ospravedlnenie sa typu, ako si ona myslela, že jej invektíva spôsobila, že sme do kostola prestali chodiť, že ona má teraz veľký hriech, že či jej Robo môže odpustiť.

Veľkoryso kynul rukou, pohol hlavou, zhovievavo sa usmial ... a ... odpustil ... velikáni si to môžu dovoliť.

V budúcom živote sa chcem narodiť vysoká ...

a prirodzene autoritatívna ...

a vlastne chcem byť chlap.