Dá sa to prežiť

... nie je tak čisto rétoricko-filozofická otázka, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Mám na to úplne konkrétny príklad.

Bratislavčania poznajú Račianske mýto, pre ostatných len malý popis.

Je to jedna z najprepchatejších križovatiek v meste, 4 prúdy áut, do toho električky, priestor pre chodcov minimálny, lebo aj ten minimálny je zúžený autami okupujúcimi chodníky.

Šla som busom z hlavnej vlakovej stanice smerom na Račko. Vedľa mňa podupkávala taká nervózna blondínka, štíhla pani tak okolo 50 som ju tipovala. Ale ani podupkávaním rýchlosť autobusu nezvýšila, trvalo nám dobrých 15 minút, kým sme sa tam prískokmi doplazili.

Ale došli sme.

Nervózna pani vyletela z autobusu ako prvá, odvážne sa vrhla do 4 prúdov áut a preobiehala sa na druhú stranu cesty. Ja som len neveriacky mrkala očkami, že ona to fakt prežila.

To, že autá brzdili ako šialené a len len, že nespôsobila dopravný kolaps, bol iba zázrak ... alebo roky tréningu.

Ja som sa medzitým nudne trápne preštrikovala križovatkami čakajúc na semaforoch ... a objavila som tú pani znova ... ako nudne a trápne čaká na zastávke električku (od niekoho tak akčného by som čakala, že nasadí plné bežecké tempo a už bude hádam aj otvárať dvere od bytu) ... teda objavila som ju znova, ako si blažene odhryzuje z obrovského lepeňáka s režňom.

Už sa neponáhľala, nepodupkávala, už bola v pohode.

A mne napadol nudne trápny veršík.

Cítiš sa byť väzeň?

Maj pri sebe rezeň.